Významné jubileá - 100. výročie narodenia Blahoslava Hečka

Dňa 18. septembra uplynie 100 rokov od narodenia významného prekladateľa predovšetkým z románskych jazykov, ale aj rumunčiny, češtiny, ruštiny a angličtiny a teoretika umeleckého prekladu Blahoslava Hečka (1915 – 2002).

Z hľadiska umeleckej náročnosti i rozsahovo vytvoril úctyhodné dielo a jeho preklady sú dodnes používané mnohými divadlami (aktuálne hrajú v jeho preklade Skrotenie zlej ženy v divadle DAB Nitra a v DJP Trnava tituly Meštiak šľachticom a Mandragora). Chystá sa aj nové vydanie jeho prekladu Cibuľkových dobrodružstiev Gianniho Rodariho vydavateľstva detskej a mládežníckej literatúry VERBARIUM.

Nielen, že LITA zastupuje nositeľov práv k rozsiahlemu dielu Blahoslava Hečka, ale jeho meno je neodmysliteľne späté so založením a vedením Slovenského divadelného a literárneho zastupiteľstva DILIZA – predchodcu LITA.



Blahoslav Hečko sa narodil do mnohodetnej vinohradníckej rodiny, ktorá však bola literárne založená. Štyria zo siedmych súrodencov študovali jazyky a neskôr sa profesionálne venovali literatúre a práci s jazykom. Ovplyvnil ich najstarší František, autor sociálneho románu Červené víno, ktorý napriek tomu, že skoro prevzal ťarchu povinností súvisiacich s prácou vo vinohrade, začal písať a ostatných posmeľoval. Od syna Vladislava sme sa dozvedeli, že aj ich matka vynikajúco písala a mala veľmi dobrý sloh, čo sa dá súdiť z listov, ktoré písala svojmu manželovi na vojnu.

Počas štúdií na trnavskom reálnom gymnáziu Martina Hollého, ktoré malo vynikajúcu úroveň si Blahoslav osvojuje základy gréčtiny, latinčiny a francúzštiny, ktorá  ho mimoriadne zaujala a ku ktorej sa neskôr pridružila i taliančina. Gymnázium okrem vzdelania sprostredkovalo Blahoslavovi kontakt na dopisovanie listov s istou francúzskou študentkou, ktorá mu v rámci ich dlhodobej korešpondencie opravovala texty a pomohla zdokonaliť sa v praktickej francúzštine.  Po štúdiách v Trnave nastupuje Hečko na Filozofickú fakultu, kde exceluje a láska k jazykom ho vedie k tomu, že začal prekladať.

Ako študent vysokej školy sa zoznamuje s doktorom Pacinim, ktorý tu prednášal a toto stretnutie sa ukáže ako veľmi určujúce pre jeho ďalší vývoj. Pacini pozýva Blahoslava na štipendijný študijný pobyt na Regio Instituto Universitario Orientale v Neapole počas druhej svetovej vojny. Tu získava ďalšie skúsenosti a zažije množstvo príbehov, ktoré neskôr spracúva. Rodina spomína, ako si ho počas vyloďovania amerických vojsk pomýlili s americkým špiónoma dokonca strávil niekoľko týždňov vo väzení, kde si prehĺbil znalosti z hovorovej taliančiny.

Štúdium ukončí doktorátom z románskej literatúry, neskôr pôsobí na viacerých redaktorských a referentských postoch a v roku 1949 zakladá DILIZA ako pobočku pražskej agentúry DILIA. Z tohto zárodku o niekoľko rokov (1954) vzniká samostatné Slovenské divadelné a literárne zastupiteľstvo, ktoré sa deklarovalo ako ľudové družstvo, dobrovoľné združenie spisovateľov, prekladateľov a hudobníkov, špecializovaných predovšetkým na divadlo. Malo sa starať o ochranu autorských práv a šírenie diel slovenských a českých autorov. Tiež zabezpečovalo aj preklady a rozmnožovanie divadelných hier pre potreby profesionálnych divadiel i ochotníkov a propagáciu. Hečko vytvoril prekladateľskú redakciu divadelných hier z cudzích jazykov, pravidelne vydával rotaprintové texty a uspokojoval dopyt profesionálnych i amatérskych divadiel po nových hrách. Redaktorov si vyberal na základe ich jazykových a prekladateľských schopností, DILIZA sa stala aj útočiskom alebo azylovým centrom pre proskribovaných odborníkov či administratívnych pracovníkov. „Hľadal si spolupracovníkov, ktorí ovládali jazyky, z ktorých sa prekladalo, jedným z nich bol aj jeho veľký priateľ Ladislav Obuch. Začali vyberať hry, mimoriadne žiadané boli hlavne komédie, lebo po vojne bola taká situácia hladu po radosti, čiže žiadne ťažké diela, ale ľahšie zábavné žánre, ktoré mali veľa repríz a v ktorých excelovali slovenskí herci. Divadelné hry, ktoré vydávali sa hrali na celom Slovensku“ spomína manželka Marína.



Čo sa týka dramatických diel, v celosvetovom meradle sa stal Blahoslav Hečko rešpektovaným znalcom Goldoniho, z ktorého diela do slovenčiny preložil 27 divadelných hier, z najznámejších napr. Klamár, Mirandolína, Prefíkaná vdova, Sluha dvoch pánov, Škriepky v Chiozze a Štyria grobiani. Benátčinu, ktorá je na preklad veľmi náročná priblížil cez západoslovenský dialekt a jeho nárečové prvky, ale i reálie. Syn Vladislav spomína na príhodu z Benátok, kde ho otec vyzval pokloniť sa pred sochou Goldoniho, so slovami: „Tu sa pokloň, tento človek nám dal prácu.“

Z talianskych komédií sprístupnil do slovenčiny aj kľúčové diela De Benedettiho, Bettiho, Bertolazziho, De Filipa, Fo, Gozziho, Pirandella a ďalších autorov. Z francúzštiny priblížil drámy Feydeaua, Molièra, Maeterlincka, Merleho a iných.

Blahoslav Hečko je nositeľom mnohých ocenení, za najvyššie možno považovať tzv. "malú nobelovku" za celoživotnú prekladateľskú tvorbu a najviac prekladov talianskej literatúry do iného jazyka. Národnú cenu za preklad (Premi Nazionali per la Traduzione) prezident Talianskej republiky odovzdal jeho vnúčatám.



K najnáročnejším prozaickým projektom patria preklady Boccacciových Príbehov z Decameronu, Moraviových Nových rímskych poviedok, Balzacových Rozmarných poviedok a Chevallièrovho Zvonodrozdova, ktoré je považované za majstrovské dielo zvratov a novotvarov a pre invenciu a vtipnú adaptáciu mien postáv sa stalo školou prekladateľskej metódy. Za kultový sa považuje aj preklad románu Raymonda Queneau Zazie v metre, plný slovných hračiek, nespisovných a slangových výrazov, ktorý možno označiť za ohňostroj jazykovej nápaditosti plnej neologizmov.  Syn Vladislav spomína, že otec si rád vyberal ťažké veci, kde musel hľadať šperky, nesiahal po literatúre, ktorá je bežná. Tvorivú krízu v zmysle, že by nejaké dlhšie obdobie netvoril, nemal nikdy. Skôr to bolo o tom, ako sa vysporiadať s jednotlivými prekladmi a niekedy dlhšie hľadal adekvátne ekvivalenty, napr. pri preklade Werichovej Úspornej pohádky jednoslabičných slov.

Všetky preklady Blahoslava Hečka niesli jeho pečať a vyznačovali sa vysokou originalitou, naturalizáciou textov a citom pre hudbu jazyka. “Veľa vecí v textoch pozmenil alebo popridával, z čoho boli hotoví aj samotní redaktori, ktorí to korigovali a niekedy právom, pretože tam bolo kopec zvratov, ale vždy si to nejako obhájil. Aj sestra Marianna, ktorá sa vydala v jeho šľapajach a niekedy mu korigovala veci bola z toho nešťastná, ale jemu to prešlo, lebo to bolo čitateľné a úspešné“ hovorí Vladislav.

Svoje, vyše šesťdesiatročné prekladateľské skúsenosti mimoriadne pútavým esejistickým štýlom popísal v monografii Dobrodružstvo prekladu, ktorú Viliam Turčány označil za jeden z najvýznamnejších vkladov do súčasného myslenia o prekladaní nielen u nás, ale aj v širšom kontexte.

Za celoživotné dielo sa dá považovať aj mimoriadne úspešná zbierka Nehádžte perly sviniam, založená na komparácii prísloví a porekadiel, ktoré sa v blízkych ekvivalentoch vyskytujú vo všetkých európskych jazykoch.