Vyštudovala francúzštinu a nemčinu, ale prestížne prekladateľské ocenenie – Prémiu Ceny Jána Hollého získala za preklad z českého jazyka. Preložila vyše 40 titulov rôznorodých žánrov. Prioritou je pre ňu divadlo, ku ktorému má veľmi blízky vzťah. Svoj prvý preklad, potrebný pre registráciu v Slovenskom literárnom fonde, vytvorila pre redakciu divadelných textov Slovenskej literárnej agentúry (dnešnej LITA), kde pracovala takmer 25 rokov.
Vaša bibliografia je nesmierne pestrá, dajú sa tam nájsť aj ľahšie, populárnejšie žánre. Je preklad tzv. „oddychoviek“ oddychom aj pre prekladateľa?
Niekedy bývajú práve ľahšie žánre zamotané, stáva sa, že autor chce byť veľmi vtipný alebo sa chce vytiahnuť napr. zaujímavým slovníkom, a vtedy vznikajú problémy. Ja žánrovému rozptylu svojich prekladov hovorím, že prekladám, čo život prinesie. Napríklad sme mali psov, tak som preložila knihu Správna strava pre psov, potom sme chovali vodné korytnačky, tak som preložila knihu Chováme ozdobné korytnačky, a keď sa moja dcéra rozhodla chovať hady, preložila som Moje prvé terárium. Ako záhradkárka som preložila aj knihu Choroby rastlín v záhrade. No nedá mi, aby som nespomenula svoju lásku, divadlo. Viaceré moje preklady sa hrali v bratislavskom SND, v Trnavskom divadle a v Divadle J. Záborského v Prešove. Za všetky spomeniem Krajčírky, ktoré SND uvádzalo päť sezón.
Niekedy jeden titul prekladáte viacerí, vo dvojici alebo dokonca v trojici, ako to funguje v praxi? Nerozpozná čitateľ odlišný rukopis?
Zvyčajne je to nevyhnutnosť, pretože som pomalý prekladateľ a všetko mi dlho trvá. Väčšinou robím milión vecí odrazu a často mi chýba čas. Keď mi ponúkli posledný preklad, vopred som varovala redaktorku, že nedodržiavam termíny, no napriek tomu to so mnou skúsili. Niekedy kniha musí vyjsť vo veľmi krátkom termíne, vtedy hľadáme spolu s vydavateľstvom ďalšieho prekladateľa, ktorý by preložil to, čo by som ja už nebola stihla.
Snažíme sa, aby to nebolo cítiť, porovnávame si navzájom slovník aj štýl prekladu, vymeníme si ukážky textov. Nedávno som prekladala životopisný román Nefertiti pre české vydavateľstvo Metafora. Nepodarilo sa mi stihnúť termín a vydavateľstvo trvalo na tom, aby kniha do mesiaca vyšla, preto sme oslovili Martu Činovskú, ktorá mala našťastie práve čas. Aj s Katkou Széherovou, s ktorou v poslednom čase často spolupracujem ako redaktorka, sme sa zoznámili pri preklade fantasy série pre dospievajúcu mládež nemeckej autorky Cornelie Funke, ktorá vyšla pod spoločným názvom Atramentový svet. Posledných sto strán druhého dielu – každý z troch dielov má takmer šesťsto strán – kvôli časovej tiesni preložila pani Széherová. Zostavili sme si slovníček najfrekventovanejších názvov reálií a mien postáv a ona pokračovala v preklade v tom duchu, ako som ja začala, rovnako ako som ja prevzala mená a názvy z prekladu prvého dielu, ktorý preložila iná prekladateľka.
Ako si udržujete dva cudzie jazyky a sledujete ich vývoj?
Odkedy je internet, je to oveľa, oveľa jednoduchšie. Všetky slovníky už majú aj elektronické verziu, existujú fóra, kde si prekladatelia navzájom radia, možno sa obrátiť priamo na autora alebo vydavateľa. Niekedy samo vydavateľstvo už pozná problematické pasáže a vypracuje pomocný „manuál“.
Sú autori, ktorých do slovenčiny prekladáte iba vy? Autorizoval si vás nejaký zahraničný autor?
Nepovedala by som, že priamo autorizoval, ale napríklad od spomínanej Cornelie Funke som preložila viacero titulov, od francúzskej autorky náročnejších detektívnych románov Fred Vargas prekladám už štvrtú knihu. Alebo som preložila dva veľmi obľúbené ľúbostné príbehy v mailoch – Priateľ do dažďa a Siedma vlna, a ďalší román Navždy tvoj od súčasného rakúskeho autora Daniela Glattauera.
Nedávno ste preložili už „kultový“ český román Žítkovské bohyne od autorky Kateřiny Tučkovej, ako sa Vám prekladal?
Vedela som, že takýto román existuje, a vedela som, že je úžasný. Chystala som sa ho prečítať, keď riaditeľka vydavateľstva Tatran Eva Mládeková prišla s tým, že sa rozhodli vydať Žítkovské bohyne v slovenskom preklade. Moja prvá reakcia bola, že preboha prečo, a hneď druhá, že ak to má niekto pokaziť, nech som to ja, a požiadala som ju, aby mi zverila preklad knihy. Pani Mládeková súhlasila a stanovila termín, ktorý som nakoniec horko-ťažko aj dodržala.
Pri samotnom preklade som mala problémy najmä so slovami, ktoré vyjadrujú veľmi jemné odtiene, či už citové, odtiene nálad alebo počasia. Najmä okrajové a menej frekventované slovíčka boli problematické. Niežeby som im nerozumela, ale niekedy bolo ťažké nájsť slovenský pendant. Táto práca bola pre mňa výzvou a nesmierne ma tešila. Bolo to zaujímavé, ohromilo ma, čo som sa pritom dozvedela, i keď viem, že časť z toho je fikcia. Odkedy robím redaktorku, nemám už taký pôžitok z čítania ako predtým, lebo text pri čítaní podvedome opravujem, nech čítam čokoľvek. Aj v českom origináli sa našlo zopár vecí, ktoré by som bola ako redaktorka opravila. Hoci to bude znieť neskromne, to, čo by som v českom origináli nebola pustila, som v slovenskom preklade opravila.
Práve tento preklad vám priniesol Prémiu Ceny Jána Hollého aj napriek pochybnostiam o potrebe slovenského pretlmočenia...
Samotná autorka bola prekvapená, o slovenskom preklade vôbec neuvažovala, ale veľmi ju to potešilo. Prieskum trhu ukázal, že najmä mladšia a stredná veková kategória už zďaleka nečíta toľko po česky ako voľakedy. Porota vytkla môjmu prekladu sporadický výskyt bohemizmov, ale zopár som ich tam nechala naschvál, kvôli autenticite. Škrel ich – rovnako ako mňa - ešte termín „bohovanie“, tak sa totiž v knihe nazýva činnosť bohýň – trochu liečiteľstvo a trochu čary. Ale čo s tým – sú to bohyne a ich moc a znalosti pochádzajú od Boha, preto bohovanie, i keď uznávam, že slovenský kontext je veľmi rušivý. Ale zvykla som si.
Jediné slovné spojenie, s ktorým som si nevedela rady, bolo „byla na majárech“. Sestra je etnografka, myslela som, že mi to hravo vysvetlí, ale ani ona to nepoznala. Pátrala u svojich kolegýň na Morave a kolegyne odpísali, že to bude určite majer. Ale keďže to malo byť v Budapešti a vôbec mi to nesedelo do kontextu, pátrala som ďalej, až nakoniec samo vydavateľstvo poslalo vysvetlivky, že išlo o službu vo veľkom meste.
S riaditeľom Literárneho fondu JUDr. Ladislavom
Serdahélym, foto: © Peter Procházka
S predsedníčkou SSPUL Mgr. Oľgou
Ruppeldtovou, foto: © Peter Procházka
Naši českí susedia majú prekladateľskú anticenu s názvom Skřipec, sledujete ju? Myslíte, že by mala opodstatnenie aj u nás? Nie s cieľom prekladateľov zosmiešniť, ale práve naopak, poukázať na ich dôležitosť.
Áno, milujem ju, voľakedy sme my prekladatelia pravidelne rok čo rok chodievali na český knižný veľtrh Svět knihy. Nikdy som si nenechala ujsť, keď porota anticeny čítala vyhodnotenia, bol to zlatý klinec programu. Za celý čas, čo som hodnotenia sledovala, našiel len jediný prekladateľ odvahu osobne si cenu prevziať. Viacero členov našej prekladateľskej spoločnosti SSPUL navrhovalo, aby sme aj my zaviedli takúto cenu, ale v poslednom čase je naša činnosť nedobrovoľne utlmená, máme nesmierne časové a najmä materiálne problémy čokoľvek zorganizovať.
Za rok 2015 udelili Skřipec vydavateľstvu, ktoré vydáva klasickú literatúru v dávno zastaraných prekladoch, pri ktorých už uplynula tzv. doba ochrany a dali sa bezplatne použiť. Ako rýchlo podľa Vás preklad zostarne?
To je veľmi individuálne a závisí to mnohokrát od prekladateľa. Sú preklady zo 40-tych, 50-tych rokov, ktoré pokojne obstoja aj dnes, a nájdu sa preklady, ktoré vznikli sotva pred desiatimi rokmi, a napriek tomu sú dnes ťažko čitateľné. Jazyk, najmä dnes, sa vyvíja veľmi rýchlo, ide najmä o výrazy blízke argotu, ktoré používa dospievajúca mládež, ale tie aj veľmi rýchlo zostarnú a prestanú sa používať. Každá generácia si vytvára vlastný slovník a ten predchádzajúci pôsobí v prekladoch nepatrične a niekedy až smiešne.
Ste aj lektorkou autorskej školy Literario, spolupracujete so začínajúcimi autorkami a radíte im, ako pracovať s textom...
Áno, život mi priviedol do cesty skupinu mladých podnikateliek, ktorých spoločným znakom je, že podnikajú cez internet (tzv. E-ženy) a časť ich píše, takže si v rámci svojej spoločnosti vytvorili podskupinu Literario a začali svoje texty aj vydávať. Na seminároch som zhrnula najčastejšie chyby v rukopisoch, anonymne opravujem a hodnotím texty a robíme spolu rôzne štylistické cvičenia. Zakaždým žasnem, aké úžasné nápady majú a s akou nekonečnou fantáziou k zadaniam pristupujú. Každá účastníčka by mohla svoje texty vydať.
Čo máte teraz rozprekladané?
Práve prekladám román francúzskej autorky Fred Vargas, ešte neviem, ako sa to bude volať. Originálny názov je Temps glaciaires, doslova to znamená ľadové alebo veľmi mrazivé počasie, čo je metafora, lebo ide o mrazivé ovzdušie, hrôzu, vládu teroru. Významovo to súvisí s Francúzskou revolúciou a v knihe je veľa informácií o Maximiliánovi Robespierrovi. Autorka má vždy veľmi zaujímavé zápletky, toto je jej štvrtý detektívny román, ktorý prekladám. Francúzska literárna kritika ju hodnotí veľmi vysoko, napísala o nej, že rehabilitovala detektívny žáner. S prekladom sa miestami trochu trápim, jednak sú tam krátke citácie z Robespierrových prejavov, ktoré nikdy neboli preložené do slovenčiny, navyše, autorkin slovník je veľmi pestrý, často si lámem hlavu, čo chcela povedať, en bloc tomu rozumiem a z kontextu si viem domyslieť, o čom je reč, ale keď to mám preložiť do slovenčiny, často narazím na slovíčko, s ktorým si neviem rady a musím hľadať a hľadať... Vďaka internetu už nepotrebujem obťažovať svojich francúzskych priateľov, aby mi poradili.
Eva Melichárková (1945) okrem dlhoročného pôsobenia v LITA pracovala v Literárnom informačnom centre ako jedna z editoriek časopisu Slovak Literary Review a propagovala slovenskú literatúru v zahraničí. Od roku 2010 pracuje ako redaktorka vydavateľstva Tatran a popritom prekladá. Získala dve Prémie Ceny Jána Hollého – za preklad románu Fred Vargas Uteč rýchlo a ďaleko, Slovart 2006, a nedávno za preklad románu Kateŕiny Tučkovej Žítkovské bohyne, Tatran 2015.