Ako to vlastne bolo s tým Kornelom? Spisovateľ, publicista, literárny kritik, teoretik humoru a karikatúry, redaktor časopisu Kultúrny život, riaditeľ Divadla na korze pracoval v 70-tych a 80-tych rokoch aj v LITA. Vtedajšia LITA totiž patrila medzi pracoviská, kde sa mohol zamestnať aj režimu nepohodlný autor. Nie je tajomstvom, že aj pre Kornela Földváriho či historika Milana Zemka bolo toto zamestnanie práve východiskom z núdze.

Kornel Földvári napokon pracoval v LITA takmer 20 rokov, v roku 1989 bolo dokonca námestníkom riaditeľa LITA. Na našu organizáciu však nezanevrel ani neskôr a po transformácii organizácie na občianskej združenie autorov, bol predsedom Výboru LITA. Aké boli jeho zamestnanecké roky v LITA? To detailne zachytáva biografia O sebe, ktorú na základe spoločných rozhovorov s Kornelom Földvárim zostavil spisovateľ Peter Krištúfek. Ste zvedaví? Prečítajte si kapitolu s názvom Pustatina alebo príhody obchodnej referentky.

Kornel Földvári v LITA

Keď ma Válek odvolal z miesta riaditeľa, ešte nejakú chvíľu - to musím uviesť v prospech svojho nástupcu Miloša Borského, o ktorom inak veľa dobrého povedať neviem - ma tam držal, formálne vymyslel, že som dramaturg. Do divadla som nechodil, iba občas. A na druhý polrok som si vybavil tvorivé štipendium.

V januári 1970, ešte pred tým povestným tragickým februárom, mi volal šéf zväzových časopisov, Mikuláš Nemec, že by so mnou chcel hovoriť. Sedeli sme v nejakej kaviarni. Volal sa síce Nemec, no bol Maďar. Povedal: „Kornélko, potreboval by som ťa ako redaktora!" A ja mu hovorím: „Mikuláš, vieš, že robím v tom divadle." A on sa na mňa pozrel, mal také hrubé okuliare, vyvalil očká: „Kornélko, oni ťa vyhodia. Plávka povedal, že sa tam nemôžeš udržať."
Mikuláš Nemec sníval o tom, že bude vydávať Expres. Kedysi, po vojne, sa ten časopis volal Týždeň a bol vyskladaný z rozličných článkov zo zahraničia. Veľmi sa mu darilo, no po Víťaznom februári to, samozrejme, zakázali. Vychádzali tam aj seriózne materiály o medzinárodnej politike, veda, trocha kultúry, aj akýsi bulvár. Nemec si od toho sľuboval skvelý kšeft. Poznal ma roky z Kultúrneho života a vedel, že by som to potiahol.
Povedal som: „Vieš, ja viem, že ma vyhodia, ono to už všetko k tomu smeruje, ale ja tých chlapcov nemôžem opustiť. Ako by to vyzeralo - visí to nad nami a kapitán prvý odíde z lode? Musím sa dať vyhodiť, musím byť s nimi, kým môžem." A on: „Kornélko, rozmysli si, nerobíš dobre." A ja zas: „Viem, že ma tam nič dobré nečaká, len jednoducho musím ostať."
No a keď som neskôr prestal dostávať plat, udalosti sa rozhýbali skokom dopredu. Zašiel som za ním: „Mikuláš, viem, že situácia je teraz iná, no nemohol by som v Exprese robiť aspoň korektora?" A on: „Kornélko, je mi ľúto, ale ani vrátnika." Takže som zostal v lufte.

Martin Bútora s historikom Milanom Zemkom dali hlavy dokopy, aby mi nejako pomohli. Zemko už vtedy - potom, ako ho z politických dôvodov vyrazili zo strany a z fakulty, kde robil asistenta - nastúpil do Slovenskej literárnej agentúry LITA. Ovládal niekoľko jazykov, tak bol veľmi vítanou oporou. No a Martin Bútora mu hovorí: „Kornela by sme tam mali dostať. Veď mu nikde nedovolia pracovať." A Zemko to povedal Ladislavovi Luknárovi, riaditeľovi LITY a absolútnemu alibistovi, ktorý by ma na jednej strane aj vzal ako po silu, ale proste si netrúfol. Vravel mi: „To ja nemôžem rozhodnúť. Ja vás veľmi rád prijmem, ale musí to schváliť súdruh minister!"
Tak som zavolal Válkovi a hovorím mu, že ma nikde nechcú a nemám nijaké miesto, potreboval by som sa poradiť. Či by som mohol robiť korektora v Exprese. Povedal, že to rozhodne nemôžem. Okrem toho by som mohol nastúpiť ako obchodný referent do LITY. A on: „No, do LITY by si mohol." Hovorím: „Napíšeš Luknárovi?" A Válek: „Samozrejme, napíšem, nech ťa prijme."

Musel som sa veľmi smiať, lebo môj svokor, ktorý ešte patril k starej škole, mi vždy zdôrazňoval: „Keď odídeš, nikdy nenastupuj tam, kde by ti dali nižší plat!" On, chudák, ešte nechápal, že tu nejde o plat, ale o to, či vôbec môžem pracovať.
Bol som veľmi rád, že smiem do LITY nastúpiť, hoci ako riaditeľ divadla som mal tritisíc štyristo korún, a tam mi dali iba tisícdeväťsto. Ale nedopadlo to najhoršie.
Keď som ešte robil v redakcii, vždy som mal menej, aj ako zástupca šéfredaktora len nejakých dvetisícsto alebo tak. Divadlo predstavovalo moje finančné maximum, popri tom som ešte robil externe slovenského redaktora pre pražský časopis Im Herzen Europas, ktorý mal asi štyri mutácie: francúzsku, švédsku, nemeckú a anglickú. A okrem toho som dostával ďalšie honoráre - chlapci ma prinútili hrať s nimi - Porubjak zdramatizoval a ja som preložil také miniatúrne detektívne paródie, volalo sa to Volské oko s arzénom. Vyšlo to aj v Slovenských pohľadoch. V televíznej inscenácii som účinkoval v krátkej scénke s Herculom Poirotom, ktorého hral Dančiak. S Macom Debnárom, Zorou Kolínskou a s jej psíkom Arinkou. Bol to pre mňa veľký zážitok.
Nikdy sme nežili na vysokej nohe. Pamätám sa, že som raz prišiel z divadla s nejakou zálohou alebo výplatou, položil som ju na hŕbu kníh, že ju potom dám do peňaženky, v ktorej sme doma držali peniaze. A založil som ju ďalšou knihou, na to prišla ešte iná a ja som na to úplne zabudol.
Asi po roku sa tie knihy zosypali a našiel som dvetisíc korún, ktoré nám sakramentsky prišli vhod. Pretože mi odpadli aj honoráre, nemohol som nič, mal som len tých skromných tisícdeväťsto.

Ale to by ma až tak neštvalo ako to, že práca sa začínala o trištvrte na sedem ráno. Horko-ťažko som prichádzal na siedmu, no nebol som v stave skôr ísť spať. Takže som sa v kuse cítil totálne unavený. Potom som si poradil.
Expedienta robil taký mladý chalan a - okrem toho, že bol zrejme súčasťou podsvetia, v tom čase dosť skromného - prichádzal do práce zvyčajne rovno z ťahu. Prišiel a zaspal na nejakom stole. Dohodli sme sa, že keď dorazí, vyvesí telefón. Mali sme len jediný, takže Luknár potom skúmal: „Kto toľko telefonoval? Stále bolo obsadené!"
Mali sme tam však štrajkokaza, pána Kissa, ako bývalý profesor rád uplatňoval svoju moc a, samozrejme, vždy ten telefón starostlivo položil. A na prezenčke zvyčajne o siedmej iniciatívne spravil hrubú čiaru. Kto prišiel neskoro, podpísal sa pod ňu. Takže to ranné vstávanie ma ničilo ďalej.

Otvoril sa predo mnou úplne iný svet, aj keď uprostred kníh. Ako nemčinárovi mi pridelili krajiny, s ktorými sa korešponduje po nemecky - Maďarsko, Nemecko a Rakúsko, Švajčiarsko a ešte mi pridali celú Škandináviu a Holandsko, kde sa komunikovalo po anglicky. Ja som po anglicky nevedel, používal som nemčinu. Odpovedali mi po anglicky a veľmi dobre sme si rozumeli. Poliaci korešpondovali zásadne po francúzsky - tak to mali od nepamäti zaužívané. Ale ja som si povedal, že veď sme Slovania a začal som si s nimi písať po slovensky. Len som si z kalendára vypísal názvy mesiacov, ten "červiec" a podobne, inak všetko hladko klapalo. Oni zas odpovedali po poľsky.
Chodili mi lektorské výtlačky pre vydavateľstvá a ja som ich distribuoval, prípadne vracal do cudziny. Okrem toho som vybavoval objednávky kníh. Ale deprimovalo ma to tak, že som v nich ani nelistoval. Nevzrušovali ma. Navyše sa všetko dalo vybaviť dosť rýchlo, ako klasická mechanická robota. Objednať zmluvu na knihu, dohodnúť honorár, prípadne sa trochu handlovať so západným vydavateľom. Socialistické štáty mali presné podmienky, takže úplná nuda.
Za predošlé roky som si zvykol na iné tempo - keď som robil v redakcii a v stredu večer sa vyrábali noviny, celý deň som behal pri zalamovaní chodil po štočky, mal som na starosti tlač, večer sme šli po výtlačky k rotačke, triasli sa mi nohy, cítil som sa vyčerpaný ako pes. No bola to príjemná únava, človek niesol výsledok pod pazuchou, vyšli noviny, v ktorých sa okrem hlúpostí písali aj dobré veci a mohli sme byť hrdí. Ale tu som cítil únavu z pasivity, z nerobenia, z neaktívnosti.

Jediné šťastie, že som sa dostal do výbornej partie. Riaditeľstvo bolo na Ulici Československej armády a my, zahraničný odbor, sme sedeli v Petržalke, v montovaných barakoch na dnes už neexistujúcej Pekárskej ulici. Byť ďaleko od riaditeľa je vždy výborné, jediné spojenie zabezpečoval - pokiaľ šéf nesadol do auta a neprišiel - ten nespoľahlivý telefón, čo používala celá chodba. Aj keď sme chceli, nemohli sme sa dovolať.
Pracoval som s Milanom Zemkom, ktorého som dobre poznal ešte z Kultúrneho života, veľmi som sa s ním skamarátil a bez neho by som tam asi skapal. Vymieňali sme si názory, keď nám niekto požičal samizdatovú Petlicu, spolu sme ju čítali. Aj Škvoreckého Príbeh inženýra lidských duší, dva zväzky. Zemko zhltol prvý zväzok, ja zas ten druhý. Nedôstojné neľudské podmienky na čítanie, ale mali sme to len na jeden deň. Nijaký čitateľský pôžitok, skôr len informatívne, čo to je.
Spoločne sme čítali noviny, Zemko si vyberal zásadné články - ekonomické a také kvázi ideologické. Ja som tam zas hľadal klebety, senzačky a škandáliky, ktoré občas prekĺzli aj do socialistickej tlače.
Okrem neho tam pracovali mladí ľudia. Napríklad dievčatá, čo práve zmaturovali na obchodnej akadémii a učili ma úradovať. Sprvu som si nevedel nastaviť ani okraj na písacom stroji - predtým som vždy písal rukou a diktoval pisárkam v redakcii, prípadne, ak už poznali môj rukopis, opisovali z papiera.
Tie dievčatá zaujímali úplne iné veci ako nejaká kariéra. Nemali sme nikoho s lakťami, kto by chcel niekoho vypichnúť alebo udať, ani niekomu zavariť, aby sa dostal na jeho miesto a vyšplhal sa vyššie. Takže som tam svojím spôsobom omladol, cítil som sa ako na internáte.

Okrem toho sme si v LITE sami varili. V tých končinách nebolo kam chodiť jesť, široko-ďaleko žiadna reštaurácia, iba krčma Pod lipou, so stolmi poliatymi pivom a posypanými popolom z cigariet, kam sa zbiehali stavbári z celej Petržalky. Ak ste to stihli do dvanástej, ešte spravili minútku alebo rezeň. No raz sme tam mali guláš, bohvieaký starý, dali sme si ho asi traja-štyria, a ani jeden z nás neprišiel na druhý deň do roboty. Hnačka. A jeden či dvaja dostali k tomu aj vysoké horúčky.
Tak sme si varili na malom variči. Mali sme aj remosku. Moja špecialita bol guláš à la Obchodný referent. Vlastne podvodný guláš v štýle: do veľkého šesťlitrového hrnca na dno cibuľa a jedna mäsová konzerva na to potom do výšky asi piatich litrov zemiaky, plus paprika a štipľaviny. Všetci si pochutnávali.
Druhé moje jedlo bola žemľovka. Používal som na ňu remosku, lenže tá slabo piekla, tak som ju zvyčajne kládol ešte na ten varič. Vždy som do nej dal aj trochu rumu a vanilky, takže rozváňal celý barák.
Na prízemí sídlil Slovkoncert, práve tie oddelenia, čo vysielali profesionálnych hudobníkov do zahraničia, čiže samí cigáni a úradníci, ktorí sa s nimi handlovali o úplatky. Hore Divadelný ústav a tuším aj tá rezortná kontrola, i slávny pán Turek. A nejaká Správa zariadení ministerstva kultúry. Všetko na kope. A keď som spustil tú žemľovku a začalo to voňať všetci začali vybiehať z kancelárií.

Mal som riadne bucľatú kolegyňu, ktorá držala všakovaké diéty, najprv delená strava, potom zas nemohla jesť veci z múky a podobne. Spomínam si, ako som sa cítil, keď som ju videl jesť slaninu bez chleba. A vtom zavoňala žemľovka a ona pribehla s miskou, a povedala: „Na desať minú prerušujem diétu!"
Vznikal len jediný problém - na varenie sa ľudia našli, no na špinavý riad nikto. Ja osobne umývanie riadu nenávidím, je to pre mňa trest. A keď Naďka ležala v nemocnici, radšej som doma použil všetky hrnčeky, na ktoré som natrafil. Keď už som mal plnú výlevku, všetko som potom so škrípaním zubov umyl.
Vážne som vtedy premýšľal, že by som napísal kuchárku Varíme v pracovnom čase. Potom mi došlo, že s týmto názvom by ma určite zavreli hneď ako by som ju niekomu ponúkol na vydanie. Od našich dievčat som dostal na narodeniny zásteru, na ktorej sa skvel nápis - Naša úseková dôverníčka.

Ale, samozrejme, že starostlivý zrak otecka-štátu doliehal až tam. Sledovali nás. Istý pán, ktorý mal na starosti LITU, sa v pravidelných intervaloch chodieval pýtať Luknára a potom Andráša, ktorý nastúpil na riaditeľské miesto po ňom, či náhodou Zemko a Földvári nezneužívajú to, že korešpondujú so zahraničím, a či do tých listov nevkladajú nejaké tajné správy.
Predstavoval som si, aký ksicht by asi vystrúhal napríklad seriózny literárny agent pán Geisenheimer v Stuttgarte, keby som mu poslal nejaké zmluvy na nemecké knihy a priložil by som, čo ja viem, plán zbrojovky v Dubnici. Myslel by si, že som sa zbláznil. Okrem toho, všetku poštu kontrolovali. Prechádzala cez legendárnu Prahu 120.
Ten náš areál tvorili štyri veľké montované baraky. Raz prišiel Miško Nadubinský na návštevu a hovorí: „Ty, keby to obohnali ostatným drôtom a pridali dvoch vlčiakov, tak vás majú pekne všetkých v koncentráku. Šiel som sem, v susednom baraku robí novinovedec Jozef Weiser, tu som stretol pani Karvašovú, divadelného kritika Stana Vrbku, samé ,vadné' existencie!"
Vedľa stál Výskumný ústav práce a podobné zašivárne pre nevhodných. Takže to celkom vystihol.

Hneď po nástupe ma ako nemčinára poslali v marci s kolegyňou na knižný veľtrh do Lipska. Dodatočne sa Luknár z toho zrútil, lebo mu niekto na ÚV povedal: „Ty si pustil toho Földváriho do Lipska? Čo si pomyslia súdruhovia z NDR, že si tam poslal takého človeka?" Potom, kým riaditeľoval, už som sa von nedostal.
Prišiel som do Lipska a zistil som, že megalomanskí nemeckí socialisti usporiadali veľké medzinárodné knižné podujatie, pričom boli totálne nepripravení. Nemali ubytovanie ani stravovacie príležitosti. Pred každým stánkom na ulici asi päťdesiat ľudí čakalo na bratwurst. Jediný raz som sa dobre najedol, keď prišiel pán Geisenheimer zo Stuttgartu. Mal západné marky a vošiel s nami do preplnenej reštaurácie. Personál už podľa jeho obleku pochopil, o koho ide, a tuším nenápadne nejaké bankovky držal aj v ruke, takže sme okamžite dostali stôl. Moja kolegyňa ho už poznala a celkom úspešne s ním koketovala. Vtedy som tuším jediný raz jedol v NDR chutné nemecké jedlo.
Inak sa dalo jesť len v tlačovom klube, no LITA tam prístup nemala. Vytiahol som teda bezočivo novinársku legitimáciu za Kultúrny život, hoci mi nebolo všetko jedno, nevedel som, či si ma náhodou nezapamätali, lebo do nás vtedy NDR-áci dosť bili.
„Áno, no to sme radi, že tu máme aj súdruha z československej kultúrnej tlače!" Hneď mi dali vstupenku do klubu. A ja hovorím: „Mám tu aj kolegyňu, ktorá pracuje v takom lokálnom časopise v Bratislave, no nevzala si legitimáciu, netušila, že to bude potrebovať." Tak si vymyslela názov nejakých novín a zapísala sa tam tiež.
V rámci oddanosti strane a vláde a Sovietskemu zväzu bola v tlačovom klube najväčšou módou soljanka, ruská polievka.
V hoteloch mohli bývať len západní turisti, ľudia zo socialistických krajín prespávali po privátoch. Kolegyňa mala ubytovanie na Opitz Strasse, pomenovanej po nemeckom spisovateľovi Karlovi Ludwigovi Opitzovi. Taxikárovi povedala, aby ju zaviezol na Affen Strasse, Opičiu ulicu. Po niekoľkých rokoch som si tam našiel privát, kam som chodil potom pravidelne, vždy som napísal dopredu, že sa objavím. Slušní ľudia, vedeli, že tam budem štyri dni, tak mi v chladničke nechali maslo a ďalšie potraviny. Urobil som si v pokoji čaj, vytiahol som salámu, kým oni už boli v robote.
Len s knihami to v Lipsku vyzeralo dosť biedne. Pred stánkami západných vystavovateľov stáli neuveriteľné rady. Takže som sa zvyčajne ani nepristavil.

V agentúre LITA som strávil takmer dvadsať rokov. Od 1971 do osemdesiateho deviateho. Za ten čas som zistil, že najväčší idioti medzi redaktormi sú vo vydavateľstvách. Počas dvadsiatich rokov, čo som s nimi korešpondoval, som ich nedokázal naučiť, že keď napríklad vyjde americký spisovateľ v nemčine, nemôžem knihu pýtať z Nemecka, pretože autorské práva sú vo vydavateľstve v Amerike. A jedine ten, kto ich vlastní, mi tú knihu pošle, lebo nik iný z toho nič nemá. Inak je to len vec dobrej vôle.
Boli nedisciplinovaní. Povedzme, že opcia trvala tri mesiace a oni tú knihu sušili aj dva roky, nemal som nijakú výkonnú moc to zaraziť. Keď som občas prišiel do vydavateľstva s nejakým autorom a hovorili sme s príslušným redaktorom, zistil som, že má na stole hrdo vyložených asi tridsať kníh a čaká na nejakú vhodnú príležitosť, aby to vyšlo. Darmo som opciu zrušil, nemohol som ju dať ďalšiemu, kým mi nevrátil knihu alebo mi vydavateľ neposlal ďalší exemplár.
Vydavateľstvá ma celkovo dosť štvali. Napríklad jeden právnik v Tatrane svojvoľne škrtal v nemeckých zmluvách. Nemci si dali podmienku, že keď vyjde kniha, prosia si dokumentáciu, výstrižky a recenzie. Veď to je na prospech nielen knihy, ale aj krajiny. Jemu sa zdalo, že na to my nemáme čas. Tak to vyčiarkol.

V tom čase som nemohol publikovať ani prekladať. Nechcel som nikoho žiadať, aby som mohol uverejňovať texty pod jeho menom, lebo som vedel, že by si koledoval o ohrozenie vlastnej existencie. Tých pár priateľov, čo mi zostalo, som do toho nechcel namočiť. Ale napríklad Marián Puobiš sa ponúkol sám.
Prekladal som nejaký čas na svokrovo meno, no potom som musel prestať, lebo prekladateľov registrovali, aby ich mali pod palcom. Povolávali ich pred komisiu a predstava, že by predvolali svokra, ma vydesila. Po nemecky síce vedel, ale bol poľnohospodársky inžinier. Nemčinu mal takú erárnejšiu a keby od neho chceli počuť, ako je to v beletrii s minulým časom, hneď by im došlo, že to neprekladal on. Neskôr som trocha robil aj na kolegyne.
Oficiálne som mohol začať prekladať až koncom osemdesiatych rokov. Mal som dokonca premiéru na Novej scéne, NDR-ácka hra Rudi Strahl, Všetkým na očiach. Oficiálne umenie, hoci autor tam mal dobrú ideu. Redaktori televízie chcú robiť živé vysielanie, dohodnú nejakú uvedomelú rodinu a do bytu im všade namontujú kamery. A krúti sa to okolo toho, ako sa kryjú, ako to tá rodina nechce a podobne. Hra sa končila vyhlásením: „Prerazili sme, sme v živom vysielaní!"
Režisér Oto Katuša do deja vsúval všelijaké fóry, ale hru neudržal. Mala celkom slušnú premiéru, no asi po tretej repríze sa to začalo rozpadať. Videl som ako všetci tí herci, zvyknutí na potlesk, v hrôze začali hrať na vlastnú päsť. Labuda si tam vsúval vlastné repliky, ktoré s ničím nesúviseli, aby sa mu dostalo viac potlesku. Hra sa dožila asi dvadsiatich repríz a potom ju smutne odložili.

V roku 1987 moja sestra pre vydavateľstvo Tatran pripravila antológiu anglosaskej hororovej poviedky, volalo sa to Volanie o pomoc. Poprosila ma, či by som nenapísal profily autorov. Vložil som sa do toho s veľkou vehemenciou, lebo tam mala aj niektoré úplne neznáme mená. Využil som všetky možné kontakty v Nemecku, aby som zohnal informácie, veď internet vtedy ešte nebol. Podarilo sa, z tej práce som mal naozaj radosť.
Knihu redigoval Ivan Izakovič. Vravím mu: „Spýtaj sa Karola," - šéfredaktora vydavateľstva - „či by som tie profily nemohol podpísať aspoň ako Peter Horňák. Je to úplne apolitické, len údaje kde sa kto narodil, čo vydal a tak." Hovorí: „Ja sa ho spýtam, ale neviem, čo odpovie." Potom som s ním sedel asi o tri dni: „Povedal mi, aby som ti odkázal, že ešte nie je čas."
V tom istom období som vydal knihu o Dušanovi Polakovičovi a tú sme od samého začiatku komponovali tak, že už edičný návrh podal môj kamarát z detstva, Paľo Miškovič, inžinier architekt. Prečítali si rukopis a pod jeho menom knihu prijali. Na jeho meno prišli autorské výtlačky, honorár, všetko. To bolo najdôležitejšie. Aj pri pseudonyme pre noviny bolo vždy podozrivé, keď sa vrátil honorár.
Milan Vároš si ako jediný odo mňa objednal doslov do zbierky krimi-poviedok Prekvapenie v súdnej sieni. Udivilo ma to aj preto, že robil v Smene práve v časoch rivality s Kultúrnym životom. Napísal som teda pár strán a on uviedol moje meno. To bola jedna z prvých vecí. A asi v tom čase mi Paľo Vilikovský uverejnil v Romboide recenziu o nejakom zväzku anekdot a navrhol mi, aby som to nepodpisoval pseudonymom Peter Horňák, ale svojím vlastným menom. Už to pomaly prechádzalo.

Najslušnejší riaditeľ, ktorého som v LITE mal, bol všetkými nenávidený a podozrievaný Ladislav Ondriš, ktorý predtým robil aj riaditeľa Literárneho fondu a Slovenskej filmovej tvorby. Keď ešte pracoval v Litfonde, myslel si, že by sa patrilo vydať zbierku poézie. Potom, keď šéfoval vo filme, mal zasa silný pocit, že musí napísať scenár. Ten mu aj nakrútili.
Nakoniec prišiel do LITY. Myslím, že sa ani netajil tým, že má veľmi dobré kontakty so špičkovými ľuďmi zo Štátnej bezpečnosti a že jeho kamarát je generál Pješčak. Zrejme preto, že mal takéto zázemie, sa ničoho nebál. Snažil sa dokonca uľahčiť situáciu Jarovi Rezníkovi, Milanovi Zemkovi a mne.
Zemko prešiel v roku 1988 do Slovenských pohľadov a veľmi mi chýbal. Ondriš najprv spravil z Rezníka námestníka riaditeľa a potom, keď Rezník niekam odišiel, tak mňa. Predtým som robil šéfredaktora redakcie divadelných hier, čo nebola veľká výhra, lebo som tam mal tri či štyri ženské, rozhádané na smrť, čo sa neustále chodili sťažovať jedna na druhú.
Plat za tých skoro dvadsať rokov som vytiahol na tritisíc sto korún, no chcel som vyšší, na čo mi povedali, že toto je strop. Mal som, myslím, štvrtú platovú triedu a keby som mal dostať čo i len o stovku viac, musia mi dať vyššiu a tú som už ako nespoľahlivý nesmel mať.
Medzitým moja žena mala obhajovať kandidátsku prácu, no obvodný výbor strany vyhlásil, že s takým manželom nemá nárok byť CSc. Hoci si aj ona kvôli mne užila svoje, bez slova reptania to vo všetkom ťahala so mnou.

Z tažkých chvíľ, ktoré som v tých rokoch zažil, musím predovšetkým spomenúť jednu. Istého dňa prišiel mladý muž od Štátnej bezpečnosti, že potrebujú so mnou chvíľku hovoriť a odviezol ma na Februárku. Tam ma vypočúvali od pol druhej do siedmej. Kvôli Kalinovcom.
Hoci sme sa s Agi Kalinovou kamarátili v redakcii Kultúrneho života, k nim som veľmi nechodil. Držal som sa väčšinou doma. Len raz som ich navštívil s jedným nemeckým televíznym redaktorom, korešpondentom ARD v Prahe, Helmutom Klemensom. Obdivoval Divadlo na Korze a dokonca nakrútil so mnou a s Porubjakom rozhovor u nás doma, kde bolo vtedy ešte trocha menej kníh, takže sme sa do jedného kúta zmestili. Sedeli sme obaja na hŕbach encyklopédií. Ale nakoniec, keď zrušili Korzo, to stiahli z vysielania, aby nám nepriťažili.
S ním sme teda navštívili byt Kalinovcov na Kúpeľnej. Agi varila obed, skvelé slivkové knedle, naobedovali sme sa a pokecali, bolo veselo. A mňa predvolali na základe tej jedinej návštevy. Pochopil som, že tam zrejme bol odpočúvací aparát.
Vypytovali sa ma na nich, používali silný nátlak. Chceli vedieť, kto tam chodil, povedal som, že Vierka Millerová, Husákova žena, ktorá sa naozaj kamarátila s Agi. „To hovorí každý!" Tak ako ostatní som pospomínal ľudí, ktorých už nemohli priškripnúť.
Mali typicky rozdelené úlohy na dobrého a zlého policajta, kapitán a major. Malý, tučný major bol ten zlý. Vytiahli nejaký obťah z Kultúrneho života, zrejme zhabaný, ktorý našli u Kalinovcov, a pýtali sa ma: „Kto napísal toto?" Mávali mi pred nosom celou novinovou stranou, dvanásť klepaných strán, len hore päťriadkový perex. Hovorím: „A čo ja viem?" A ten maličký major vstal a kričí: „No gde by sme boly, keby ste zvítazily vy a vám podobný!" Ja vravím: „A kto?" A on zas: „No ved vy dobre viéte. Šeci by zme visely, tie kóly už boli zatlčené!" Dobrý kapitán pristupoval ku mne vecnejšie. Klepal do stroja len jedným prstom a to mi bolo sympatické, veď aj ja tak píšem.
A pokračovali: „Veď aj Mináč hovoril, že musel s vami polemizovať, lebo ste povedali, že socializmus je zločinný chaos." A ja hovorím: „To som nikdy nepovedal!" A major: „Ale povedal!" A ja: „Tak ma s ním konfrontujte." S Mináčom som sa nikdy na túto tému nebavil - vtedy u Kalinovcov som ho citoval, že to o mne vyhlásil.
Alebo o niečom bola reč a ja vravím: „Na túto tému som hovoril s národným umelcom Štefanom Králikom a zhodli sme sa." A zlý major na to, zrejme vypadol z úlohy: „Králik sa s vami vyprával? Veď on nemá rád židov." Hovorím: „Vidíte, so mnou sa rozprával. Okrem toho nie som žid, dúfam, že nechcete, aby som vám ukázal, že nie som." So starým pánom som mal vždy veľmi kamarátske styky. A aj ľudsky som ho mal rád, tie jeho Pamäti sú skvelé. Vedel fúru vecí a zaujímavo o nich hovoril. No a pri mene Králik vypadli z konceptu.
Úplná fantazmagória. Bol som presvedčený, že zbierajú materiál na Kalinovcov, aby ich mohli zavrieť. Netušil som, že tí už sedia za mrežami.
Kalinu zatkli za to, že hral doma Kryla. Keď to púšťaš viac než dvom ľuďom, už vraj ide o poburovanie, lebo to je „masa". Chceli mu zavesiť na krk aj tú jeho povestnú antológiu Tisíc a jeden vtip. Riaditeľ vydavateľstva totiž videl, že je zle, a snažil sa všetko prekrútiť, akože si Kalina knihu sám zaplatil a vydal. Potom obvinenie stiahli, veď kde by on na to zohnal prostriedky.
Vládla tam taká šialená atmosféra, až som mal dojem, že sa nikdy nedostanem domov. Že tam už zostanem. Kapitán tým jedným prstom husto popísal celé tri strany. Ešte sa ma spýtali, či ma majú odviezť. Povedal som, že, preboha, nie. Tá predstava, že bohvie, kam by s tým autom zahli na konci...

Cítil som sa taký vyčerpaný, že som prišiel domov, vyzul sa a v zimníku - neviem vôbec, či som si zložil čapicu - som si ľahol na posteľ a zaspal som na dve hodiny takým mŕtvolným spánkom. Úplne som bol z toho hotový.
A teraz príde pointa. O deň alebo dva mi ten kapitán volal domov, že iste ako redaktor Kultúrneho života mám všetky čísla, či by som im nemohol požičať neviem ktorý ročník. Tak hovorím: „Keby ste sa prišli pozrieť k nám, ako máme uložené veci... Bohužial'." A on: „No, to je veľmi zlé, nechcú nám ho požičať v Univerzitke, lebo je to prohibitum."
Tak ani eštebákom nič nepustili z prohibičného skladu. To sa mi mimoriadne páčilo!
A potom som zistil, že Kalinka je zatknutá, on je zatknutý, ich dcéra Julka je sama doma. Agi pustili o niekoľko mesiacov, no jeho dostali. Zavreli ho na dva a pol roka, prepustili ho o niečo skôr, pre zlý zdravotný stav.

Helmut Klemens, ten pán z ABD, medzitým vo Varšave pracoval na reportážach o Poľsku, potom sa znovu vrátil do Prahy. Keď prišiel do Bratislavy, zavolal mi a večerali sme v Perugii. Zdalo sa mi, že pri vedľajšom stole sedí nejaký čudný ksicht, ktorý mi tam neladil, zrejme nás sledoval, ale nepripustil som si to.
Jedného kolegu z LITY eštebáci získavali na spoluprácu. V jeho prospech musím povedať, že vždy prišiel za mnou, aj sme si pokrstili toho eštebáka, ktorý za ním doliezal, Janko. Hovorieval: „Janko bol zas za mnou, veľmi sa chce so mnou stretnúť. Čo mám robiť? Ja nechcem!" Vedel som teda o stretnutiach, aj o tom, o čo sa Janko zaujíma.
Raz mi znovu volal pán Klemens a vzápätí dobehol za mnou ten kolega: „Prosím ťa, nehnevaj sa, je to smiešne, Janko mi nedá pokoj. Niekto ti volal z Prahy, nejaký Nemec a on chce vedieť, kto to bol a otravuje ma, aby som to zistil. No ako to mám zistiť? Povedz mi to, prosím ťa, aby som mal pokoj!" Tak som mu povedal, on to doniesol Jankovi a došlo mi, že tam nám už pšenica nepokvitne.
Najbližšie mi Klemens volal, že ide do Bratislavy autom a zastaví sa u mňa doma.
Priznám sa - nie som hrdinský typ. V čase, keď mal prísť, zhasli sme svetlo, potichu sme sedeli v tme, a keď zazvonil, neotvoril som mu. Bolo to nakoniec na môj, ale aj na jeho prospech. Nemohol som mu totiž dlho a zložito vysvetľovať, čo sa deje a riskovať, že to dá do ARD. Nestretli sme sa, čím ŠtB sklapli zuby naprázdno. Ale ohromil ma ten diletantizmus. Keď mám odpočúvacie zariadenie, musím predsa vedieť aj kto volá, nielen komu.

A teraz pointa. O nejaký čas som ráno prišiel do roboty a vzal som do ruky Rudé právo, lebo so Zemkom sme zvyčajne deň začínali čítaním novín. Na tretej strane svietila správička: „Korespondent ARD vypovězen z republiky." A potom text, že korešpondent sa volal Helmut Klemens.
Tú správu som ani neodčítal do konca a už prišli po mňa. A ďalšie vypočúvanie. Vyšetrovateľ sa vyhrážal, že on všetko dobre vie a že so mnou zatočí. A ja hovorím: „Všetky moje kontakty so zahraničím poznáte. Nehovorte mi, že cez Prahu 120 nemáte zachytené, komu som písal. Iné spojenia nemám." A on, že: „Čo je to 120?" Hovorím: „No to vám ja nevysvetlím, to len tuším. Ale pokiaľ neviete, ide o istú poštu v Prahe, tak si zistite." Samozrejme, vedel.
Povedal, že ak nemám čo skrývať, nech vymenujem svoje styky. Spomenul som, že mám v Nemecku kamaráta Paľa Taussiga, s ktorým sa poznám priam zo školských rokov. A ešte Franza-Petra Küntzla. On hneď: „Kyncl!" To bol vtedy ten prenasledovaný korešpondent Karel Kyncl. A ja hovorím: „Nie Kyncl, ale Küntzl!" Skúšal: „No a ten Kyncl?" Hovorím: „Toho som nikdy nevidel a nezaujíma ma." Zahraničnopolitický protirežimový novinár ma naozaj nevzrušoval, venoval som sa výhradne literatúre.
Podotkol, aby som si dával pozor, a poslal ma preč.
O mesiac mi potom tento istý chlap volal ľúbezným hlasom, že sa dozvedeli, že ARD posiela do Prahy nového korešpondenta. Povedal som: „Môžem vás ubezpečiť, že sa s ním ne stretnem." A on: „No ale naopak, my potrebujeme, aby ste sa s ním stretli. Potrebujeme zistiť, čo chce." Hovorím: „Môžem vás ubezpečiť, že on mi nezavolá."
S tým Klemensom som sa totiž poznal kamarátsky, nie ako s korešpondentom ARD. A tento ma vôbec nepoznal, ani nevedel, že existujem. „No ale keby vám zavolal ... " Aby som sa ho zbavil, povedal som: „Keby mi zavolal, tak sa s ním stretnem a zistím, čo chce." Vedel som, že k tomu nikdy nedôjde. A tak aj bolo.
Takéto som mal veselé zážitky.

Z knihy Kornel Földvári: O sebe, ktorú vydalo Literárne informačné centrum v roku 2017.

Kornel Földvári odišiel z LITA v roku 1990 na ministerstvo kultúry, kde pôsobil ako prvý námestník ministra Ladislava Snopka.