Pochmúrna téma smrti rodiča rozpracovaná v knihe Obrazy zo života M. (2013) priniesla rodáčke z Bratislavy, Svetlane Žuchovej v roku 2015 prestížnu Cenu Európskej únie za literatúru. Spisovateľka, známa i vďaka novele Yesim (2006) a románu Zlodeji a svedkovia (2011) vyštudovala vo Viedni psychológiu, v Bratislave zasa medicínu. Zanietenie pre literatúru zdedila po otcovi, psychiatrovi Ivanovi Žuchovi, ktorý publikoval nielen odbornú literatúru, ale i básne a eseje. Momentálne žije s rodinou v Mníchove.
Na úvod spomenieme posledný veľký úspech Vašej spisovateľskej kariéry, Cenu Európskej únie za literatúru. Čo všetko sa pre Vás získaním tohto ocenenia zmenilo?
Keď som dostala túto cenu, bolo to prvýkrát, čo ma oslovili nejaké zahraničné vydavateľstvá. České vydavateľstvo prejavilo najskôr záujem o vydanie víťaznej knihy Obrazy zo života M. a dokonca sa s nimi neskôr dohodlo i vydanie jednej mojej staršej knižky – Zlodejov a svedkov.
Zaujímavá spätná väzba bola od redaktora iného českého vydavateľstva. Vydanie prekladu mojej knižky sa snažil presadiť už skôr, no samotné vydavateľstvo jeho myšlienku odobrilo až v nadväznosti na ocenenie. Myslím, že tu sa ukázalo, že takáto cena naozaj zaváži.
Vydavateľstvá z iných krajín mali spravidla záujem o víťaznú knihu, Obrazy zo života M., myslím si, že hlavne preto, že vydanie prekladov ocenených titulov je podporované grantmi EÚ.
“Podporujeme preklady literárnych diel, čím pomáhame literatúre prekračovať hranice. Literatúra otvára myseľ. To nám umožňuje, aby sme si navzájom lepšie porozumeli, čo je dnes dôležitejšie, ako kedykoľvek predtým,“ hovorí na margo Ceny Európskej únie za literatúru eurokomisár Tibor Navracsics.”
— Viac o tomto ocenení si môžete prečítať tu: http://www.euprizeliterature.eu/
Ako sa knižka písala? Išlo Vám to samo od seba, alebo ste jednotlivé obrazy a kapitoly cielene prepracovávali?
No, ja som všeobecne celkom rýchly „písač“, ale táto knižka mi trvala dosť dlho, bolo to tuším rozpätie rokov 2009 až 2013. To ale nesúvisí s tým, že by som musela nad dejom premýšľať, skôr s faktom, že som v tom čase bola zamestnaná na plný úväzok a písala som len vo voľnom čase. Naopak, predchádzajúcu knihu, Zlodejov a svedkov, som písala v období, keď som nepracovala a motiváciou mi bol Literárny súbeh Román, ktorý vyhlásil Kali Bagala (Vydavateľstvo L.C.A.). Napísala som ju na „jeden záťah“, každý deň som sa jej venovala niekoľko hodín, aby bola do uzávierky súťaže hotová. Takýto spôsob písania mi vyhovuje viac, ale ešte dlho nebudem mať podmienky na to, aby som systematicky každý deň niečo napísala.
V čom spočíva Vaša príprava? Pridŕžate sa pri písaní nejakej štruktúry, osnovy, ktorú ste si na začiatku vypracovali?
Aby som pravdu povedala, málo rozmýšľam nad štruktúrou knihy. Väčšinou píšem hlava-nehlava (smiech). Navyše, doteraz som nepísala o témach, kde by som potrebovala špeciálnu prípravu, výskum, aký si vyžadujú napríklad knihy zasadené do histórie. Mám tú skúsenosť, že veci si musím sama odžiť, prežiť, a potom ich spracujem.
Chceli ste čitateľom Obrazov zanechať nejaký konkrétny odkaz, alebo ide len o Vaše vyznanie, prúd myšlienok, ktoré ste potrebovali dostať zo seba von?
Musím sa priznať, že na čitateľa myslím všeobecne málo. Veľmi s ním nekalkulujem. Veľa vecí okolo písania sa podľa mňa deje v akejsi polo-vedomej rovine, nejde o vedomé rozhodnutia, ktorými by som snažila vzbudiť u čitateľa konkrétny dojem.
Vyskytli sa na knižku aj negatívne ohlasy? Akým spôsobom v sebe spracovávate kritiku svojej tvorby?
Čo viackrát tejto knihe vyčítali je spôsob, akým je napísaná. Veľmi vecný a jednoduchý, napriek tomu, že ide o silne emočne nabitú tému. Jedna recenzentka vyčítala knihe, že umieranie nie je zobrazené originálne.
Samozrejme, že na osobnej rovine negatívna kritika zamrzí, ale nikdy by som si nedovolila útočiť na, resp. spochybňovať, recenzenta. Viem prijať každý názor, keď ho niekto dobre vyargumentuje. Sú negatívne recenzie, s ktorými súhlasím a poviem si, áno, v tomto má ten človek pravdu. A potom sú pozitívne recenzie, s ktorými nemusím nutne súhlasiť. Síce knihu chvália, ale nie je to tak, ako si ja myslím. Tento faktor porozumenia je pre mňa dôležitejší ako to, či je recenzia pozitívna alebo negatívna.
Vyštudovali ste medicínu a psychológiu, dá sa teda povedať, že máte v malíčku celého človeka, od hlavy až po päty. Do akej miery ovplyvňuje profesia Vaše písanie?
Písanie a prácu som vždy vnímala ako dva oddelené svety, no mám pocit, že čím som staršia, tým viac sa to spája, tým viac ma to ovplyvňuje. Nemôžem ale povedať, že by som písala psychologické diela, to nie. Zatiaľ ma psychológia neinšpirovala k spracovaniu, povedzme, psychickej poruchy. Práve teraz mám však rozpracovaný jeden text, kde sa k tomu možno prvýkrát dostanem.
Ako ste sa dostali k písaniu? Bol to Váš sen odmalička, alebo ste k tomu dospeli až časom?
Veľmi to súviselo s mojím otcom, ktorý sám písal, najskôr pre seba, potom nejaké knižky aj vydal. Písal celý život a bol aj veľký čitateľ, takže atmosféra u nás doma sa veľmi točila okolo literatúry. Veľmi som sa pre literatúru nadchla po 89. roku, ocitla som sa v akomsi víre umenia a literatúry – jednak začali po revolúcii vychádzať knihy, ktoré dovtedy nemohli vyjsť a jednak som bola vo veku, kedy človek začína hľadať a čítať „dospelé“ knihy. Oslovil ma najmä český disent.
Vedeli by ste vybrať jednu knihu, na ktorú spomínate doteraz, pretože Vás natoľko zasiahla?
Určite ma zasiahol Kafkov Proces. To bol jednoznačne zlomový zážitok.
Vezmete občas do ruky aj knižku niektorého súčasného slovenského autora?
Priznám sa, že skôr čítam zahraničie, no počas mojej terajšej návštevy na Slovensku som s chuťou prečítala knihu Petra Juščáka Nezabudnite na labute, nominovanú v minulom roku na cenu Anasoft Litera. Páčila sa mi aj Piata loď od Moniky Kompaníkovej.
Čomu sa venujete vo Vašej ďalšej knihe, o ktorej vieme, že ju už máte rozpísanú?
Nová kniha bude o rozhodnutí stať sa matkou, keďže i ja som sa nedávno stala mamou. Nebude sa týkať vyslovene materstva, túto skúsenosť mám zatiaľ len krátko, na to si ešte netrúfam. Pôjde o dcéru otca, ktorý nesie dedičnú chorobu, a jej rozhodnutie mať alebo nemať dieťa, keďže by mohlo túto chorobu zdediť. Ide o otázku toho, čo odovzdávame budúcim generáciám.